tomasgolha

Niekedy mám toho fotenia a upravovania toľko, že nestíham, alebo nemám chuť písať blogy. Dnes som si ale trochu času našiel a tak pridávam túto milú fotku zo svadby Filipa a Martinky, ktorá sa konala v roku 2016 v Kremnici. Hostina bola v krásnych priestoroch reštaurácie  zlatý strom . Bola to veľmi pekná svadba a fotil som ju rád aj preto, že som sa vďaka tomu vrátil do svojho rodného mesta.  Počas hostiny mal starejší pripravený aj zábavný program s hrami, ktoré som ešte nezažil na žiadnej svadbe. Pamätám si na plutie cukríkov marshmallow na diaľku, alebo fúkanie balónov pumpou a ich následné praskanie tým, že ich prisadnete. Do súťaže s balónmi boli zapojené aj svadobné mamky a mali z toho kopec zábavy. Ako vidno na fotografii, hra bavila všetkých hostí.  Niekedy mám pocit, že tí starejší sú taký trapkovia, ktorí hovoria hlúpe vtipy na ktorých sa nik nebaví a vôbec by na svadbe nechýbali. Inokedy, ale chýbajú a ak sú to ľudia, ktorí aj takýmto spôsobom spájajú rodiny je to

V poslednom čase sa v mojom živote pretláčajú do popredia situácie, kedy chce niekto niekoho zmeniť. Niečo sa nám na tom druhom nepáči a chceme, alebo nie že chceme, nutne to na ňom potrebujeme zmeniť. Dokonca za žiadnu cenu nie sme ochotní akceptovať tú druhú osobu takú aká je. Manželka chce zmeniť svojho manžela, rodičia chcú zmeniť správanie svojich detí, deti chcú zmeniť vlastnosti svojich rodičov, občania chcú zmeniť bezcharakterných politikov, učitelia chcú meniť nerozumných žiakov a žiaci chcú meniť , alebo rovno vymeniť učiteľov. Skrátka myslíme si, že máme právo meniť ľudí okolo nás. Sme schopní zrušiť vzťahy s najbližšími, s blízkou rodinou, lebo nedokážeme prijať to akí sú.   Ale akým právom môžeme niekoho meniť? Prečo máme taký pocit, že niekoho zmeníme? Alebo prečo máme potrebu meniť niekoho? Keď sme sa s Jankou zobrali a presťahovali sme sa do Banskej Bystrice, začali sme chodiť na manželské večery. Je to niekoľko týždňový kurz prednášok a večerí spojený s dô

Zažil som len málinko svadieb, ktorých súčasťou neboli deti. Poväčšine majú deti hostia, ale stáva sa aj, že nevesta zo ženíchom sa berú už po narodení ich dieťatka.  Deti sú vždy úžasné a obohacujú svadbu a jej momenty o nezabudnuteľné chvíle. Tak tomu bolo aj túto svadbu, keď ženích držal počas obradu dcérku na rukách a počas ich prvého bozku malá Vierka vystrúhala krásny ksichtík. Asi presne vie ako sa majú dať ústa, keď chcete niekomu dať pusu.  Som rád, že sa mi to podarilo zachytiť. Tento nádherný moment z nádhernej svadby.

Chcel som začať písať o tom, že žijeme v ťažkej dobe. Nie som si ale celkom istý tým, či je to pravda. Vlastne to vôbec nie je pravda. Žijeme v najlepšej dobe, aká kedy na tejto planéte bola. Je nám tak dobre, že sme unudení k smrti. Myslíme si, že ťažko pracujeme, ale pozrime sa úprimne na to, čo sme dnes skutočne v práci urobili. Koľko pracovného času sme prekávičkovali, prefacebookovali, alebo si čítali dennú tlač? A doma? Tiež sme iba pracovali? Ok, prepáčte, máte pravdu. Musím sa pozerať v prvom rade na seba. Tak idem na to.  Nechcem si to priznať, ale moja manželka Janka by povedala, že som závislý na facebooku a na instagrame. Asi viac na instagrame. Som vizuálny typ. Asi preto som išiel študovať umeleckú školu a asi aj z toho dôvodu som svadobný fotograf. Šialene ma priťahujú fotografie, ilustrácie, grafický dizajn, portréty, typografia...   Napriek tomu, že si hovorím, že ak sa tam nepozriem o nič neprídem, stále ma to ťahá. Ráno,   večer   a vlastne kedykoľvek cez

Och, žijeme v jednom veľkom klame.  Máme rodičov, ale nechceme si nájsť čas porozprávať sa s nimi. Máme prácu a nonstop na ňu nadávame. Máme deti, ale nestaráme sa o ne. Máme manželku, no túžime po iných ženách. Máme manžela a nonstop ho pretriasame s kamoškami, akí je neschopný. Máme manželstvá a rozvádzame sa. Máme lásku, ale nazývame láskou niečo čo ňou nie je, lebo pravá láska nám nevyhovuje. Máme byt a chceme dom. Máme veľký dom, ale nevídame sa v ňom. Máme dovolenky pri mori na ktorých sú všetci nervózni. Máme telefóny za stovky Eur, televízor za stovky Eur, počítače za stovky Eur, ale sme sami. Máme auto, ktoré má v našich očiach väčšiu hodnotu ako ľudský život. Máme oblečenie, ktoré zajtra vyjde z módy. Máme knihy, ktoré nečítame. Máme priateľov, ktorých nenávidíme. Máme susedov pred ktorými sa predvádzame, no nevieme ani ako sa volajú. Máme doma najmodernejšie hračky, ktoré sú nám aj tak na nič. Máme zdravie a ničíme si ho kolou. Má

Napriek tomu, že som svadobný fotograf, občas fotím aj iné veci, alebo podujatia. Tak aj táto fotografia nie je zo svadby, ale z oslavy na ktorú som bol pozvaný ako hosť. Oslávenec bol kňaz,  ktorý sa nachádza v pozadí a to dievčatko v popredí je Dorotka, dcérka výborného fotografa a priateľa Michala. To čo sa mi na fotografii páči a čo ma zaujalo je atmosféra, ktorú vytvára svetlo, ktoré dopadá na Dorotku. Celá fotografia je o svetle. Bez svetla by nevznikla žiadna fotografia, nielen táto. Bol som ohúrený, keď som doma videl fotografiu v čiernobielom prevedení na počítači a vedel som, že sa mi podarilo zachytiť ten "rozhodný okamih" osvetlenej Dorotky, pričom všetko ostatné je tmavé (pre tento moment nepodstatné). Akoby tento moment bol vyhradený len pre Dorotku a niekoho, kto sa nachádza tam hore. Ja viem na koho sa pozerá a pre diváka to môže byť osoba Dorotke blízka, milovaná, dôležitá, nenahraditeľná... Verím, že táto fotografia vznikla aj vďaka koliesku korekcie ex

So Zuzkou a jej manželom Petrom sa poznám už niekoľko rokov. Mal som tú česť, že som im fotil svadbu a následne som mal tú česť spoznať aj ich malého Adamka. To je to zlaté chlapčiatko na fotografiách. Zuzke sa buď páči ako fotím, alebo nemajú za kamaráta žiadneho iného fotografa, tak ma poprosila, či by som ich rodinku neodfotil, kým sa na svet nepopýta ich druhé dieťatko. Dohodli sme sa, prišiel som k nim, a ujo Peter nebol doma. Tak vznikla táto milá reportáž čakania nielen na ocina. A na záver čakania aj pár fotografií s ním. Veď kľudne si fotografie prezrite a ak sa vám budú páčiť napíšte mi a môžem prísť nafotiť aj vás. :) https://vimeo.com/207526551

Viem, viem, že táto fotografia na prvý pohľad nie je svadobná. A predsa len je. Vznikla na svadbe, kde som po prvý krát mal ako druhý fotoaparát fujifilm xe2. Dovtedy som fotil len na canon 50D a potreboval som sa posunúť v obrazovej kvalite. Viac menej som bol rozhodnutý buď pre full frame canon, alebo, neviem prečo pre fujifilm. Rozhodol som sa pre fujifilm hlavne kvôli jeho veľkosti a váhe, keďže obrazovú kvalitu fotografií som zatiaľ videl len na internete. Takže som ho na tejto svadbe viac menej testoval a zisťoval, či bude využiteľný na svadbách. Táto fotografia vznikla počas jedného tanečného kola, kde nebolo veľa svetla, ale dieťa bolo tak krásne osvetlené, že mi to nedalo neodfotiť a následne nemať túto fotografiu rád. A tak isto som nemohol mať nerád svoj nový fotoaparát. Jeho kompaktnosť a výstup ma uchvátil. Pokiaľ som končil u canonu na nastavení ISO 1600 s tým, že to je už za hranicou zrna, aké by som chcel na fujifilme som bol na čísle ISO 3600 úplne v pohode. Takže so

Neviem či sa vám stáva, že sa pozastavíte pri niektorej fotografii, či už zo svadby, alebo akejkoľvek inej akcie, či z bežného života. Mne sa to stáva. Niekedy to ani nemusí byť fotografia, ktorá je technicky zvládnutá na 100%, ale vy cítite, že je to tá fotografia, ktorá k vám niečo vypovedá. Alebo naopak je to fotografia, ktorá je expozične, kompozične a emočne super a vy viete, že ste boli v ten správny okamih na tom správnom mieste. A stlačili ste spúšť na fotoaparáte. Veľmi mám rád túto fotografiu. Odfotil som ju na svadbe Adi a Martina v Banskej Štiavnici pred kostolom, kým sme čakali na pána farára.  Páči sa mi zachytený okamih po tom, ako nevestin ocko fotil svoje dve dcéry, pričom si pozerá fotografiu vo fotoaparáte a jedna sestra ďakuje druhej za fotku bozkom. Páči sa mi tá sesterská láska a moment, ktorý patrí iba im. To že tá chvíľa patrí len im je vyzdvihnuté aj tým, že sa na ne nik z deviatich osôb stojacich okolo nepozerá. 

Ak by ste čo i len trošku poznali Paulu a Matúša, mali by ste pocit, že sú pre seba stvorení. Také dve čisté umelecké duše. Krásna nevesta a jej krásne sestry, krásne pierka a krásna kytica. Krásne prostredie svadobnej hostiny, krásne maľby všade, krásne prejavy lásky zo strany rodičov, krásna hra na husliach, krásne torty a jedlo.Krásne úsmevy a všetci hostia krásni. Opäť sa mi raz potvrdilo, že krásni ľudia mávajú krásnu svadbu a dúfam, že budú mať aj krásny život.