Čo mi (ne)dáva Instagram



Chcel som začať písať o tom, že žijeme v ťažkej dobe. Nie som si ale celkom istý tým, či je to pravda. Vlastne to vôbec nie je pravda. Žijeme v najlepšej dobe, aká kedy na tejto planéte bola. Je nám tak dobre, že sme unudení k smrti. Myslíme si, že ťažko pracujeme, ale pozrime sa úprimne na to, čo sme dnes skutočne v práci urobili. Koľko pracovného času sme prekávičkovali, prefacebookovali, alebo si čítali dennú tlač? A doma? Tiež sme iba pracovali? Ok, prepáčte, máte pravdu. Musím sa pozerať v prvom rade na seba. Tak idem na to. 

Nechcem si to priznať, ale moja manželka Janka by povedala, že som závislý na facebooku a na instagrame. Asi viac na instagrame. Som vizuálny typ. Asi preto som išiel študovať umeleckú školu a asi aj z toho dôvodu som svadobný fotograf. Šialene ma priťahujú fotografie, ilustrácie, grafický dizajn, portréty, typografia...  Napriek tomu, že si hovorím, že ak sa tam nepozriem o nič neprídem, stále ma to ťahá. Ráno,  večer  a vlastne kedykoľvek cez deň si zapnúť ten instagram a skrolovať ho ako šialený. Sledovať nádherné fotografie so sánkou v pivnici a neustále zostávať nadšeným.

Kedysi som bol takto hotový z Boha. Neskôr z mojej Janky, detí  a teraz cítim, že časom sa toto nadšenie pretransformovalo na fotografie a obrázky neznámych ľudí. Neznáme osoby, portréty,  pekné citáty, alebo texty, ktoré mi ale aj tak nič nedajú, pestrofarebné východy a  západy slnka z najkrajších pohorí sveta. To všetko zamestnáva moju myseľ a to podstatné odsúva nabok. A tak som si nedávno priznal, že Boh už nie je na prvom mieste v mojom živote. 

Ťažké priznanie a bojím sa, že o obnovu vzťahu a Jeho prvenstvo musím tvrdo zabojovať. Och, aké je niekedy náročné sa modliť, alebo zobrať do rúk namiesto iPhonu sväté písmo. Aké je to hrozné nútiť sa do toho, čo som kedysi robil z takou radosťou. Čo bolo mojou prioritou. Mojim denným chlebom. Aké je ťažké stíšiť sa a počuť Jeho hlas. Viem, že v Bohu neplynie čas ako tu na zemi, veď uňho je tisíc rokov ako jeden deň a viem že nestratil hlas, pretože On nemôže ochorieť. To len ja musím vybrať štople hriechu zo svojich uší a opäť sa stať komôrkovým kresťanom.

Niekedy si niektoré veci nechceme priznať. Pozeráme na ľudí okolo seba a vravíme si: "ešte to nie je také zlé, ešte nie som na tom ako Laco, ktorý počas modlitby chvál 4krát vytiahne telefón, aby si skontroloval status, prípadne odpísal na komentár." Alebo: "nezapnem si internet v telefóne, aby som nebol nonstop pripojený ako Lucka". Ale toto nie je o nich. Náš život nie je o porovnávaní. Je to len o mne a Bohu. O tebe a Bohu. Tak odložme tie hlúpe telefóny, vypnime televízor, alebo zahoďme čokoľvek, čo nás odpája od Boha a spojme sa znovu sa Ním. Nadchnime sa v úžase, ktorým je plný.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Prečo mám rád túto fotku 1

Kvetka a Ján