tomasgolha

Jednu sobotu sme boli na farmárskych trhoch a kúpili sme si tam kúpeľné oplátky. Nezjedli sme ich tam všetky a tak sme si ich priniesli aj domov. V nedeľu ráno ich Dorotka zbadala položené na múriku medzi kuchyňou a obývačkou. Akonáhle zbadala obrázok kúpaliska, hneď si zaumienila, že sa pôjdeme kúpať. A už sme jej to nemohli vyhovoriť. Bola taká zlatá a perfektná. Hneď začala baliť plavky do takej princeznovskej darčekovskej tašky. Svoje, Miškove, maminkine a moje nie, pretože ich nevedela nájsť. Zato mi stále opakovala, aby som si ich zbalil sám. Nebyť toho, že chodíme v nedeľu o 11 tej na omšu, museli by sme ísť hneď. Aj keď bola plaváreň ešte zatvorená. Priznám sa, že ja na plaváreň nechodím veľmi nadšený. Nie som vodný typ. Ale nemohli sme jej povedať, že tam nepôjdeme, aj keď sme mali iné plány. Mali sme sa k večeru stretnúť u Maťa a Ivky aj s Lulkou a Norom. Ale Dorotka si to tak krásne vymyslela. Zavolali sme teda Lulke a Norovi, či by aj oni nešli na plaváreň. A išli. Aj Maťo

Už dlhú dobu mi leží na srdci myšlienka napísania tohto blogu. Mám pocit, že by som sa jej nezbavil, pokým by som ho nenapísal. Mená osôb som zmenil a dúfam, že týmto blogom nikomu neublížim. Ako sme sa nasťahovali do Bystrice, spoznávali sme a spoznávame nových ľudí, ktorí žijú v našom okolí. Samozrejme najskôr sme spoznali našich susedov a potom nasledovali mamičky, s ktorými sa Janka stretávala na detských ihriskách. Bola medzi nimi aj mamička z iného národa. Trochu staršia, trochu zvláštna. Mala malú Adelku, ktorú verím tomu veľmi milovala. Často sme sa nevídali, ale často sa nevídame ani s našimi priateľmi, ktorí bývajú v Bystrici. Priznám sa, že som s ňou toho veľa nenarozprával. My muži sme takí, že keď sa nejaké maminky stretnú a my sme momentálne s nimi, buď ticho stojíme pri nich, alebo trochu obďaleč sledujeme celý rozhovor a čakáme, kým sa dorozprávajú aby sme mohli pokračovať v ceste. Viem, že chodila s Jankou a našou Dorotkou na jeden krúžok, aj vonku sa viac stretáv

Ak stretnem na školskej chodbe niekoho staršieho (nielen učiteľa), pozdravím sa mu „Dobrý deň“. Zdravím sa vždy ako prvý! Učiteľov oslovujem „pán profesor/pani profesorka“, prípadne „pán učiteľ/pani učiteľka“ Učiteľ nie je na tej istej úrovni ako ja a preto mu netykám. Pred vstupom do miestností zaklopem na dvere. Ak mi niekto otvorí dvere, na ktoré klopem, pozdravím sa „Dobrý deň“. Následne sa opýtam, (slušne) na to, čo potrebujem. „Je tu pani profesorka XY?“, alebo „Nemáte náhodou to a to?“, „Mohol by som si požičať/zobrať to a to?“ Nezabudnem sa poďakovať. „Ďakujem“. Ak učiteľ príde na hodinu pozdravím sa mu. Zvyčajne tak že sa postavím pri lavici. Ak chcem počas vyučovania opustiť triedu, opýtam sa učiteľa, či môžem s tým, že uvediem dôvod, prečo tak chcem urobiť. Na WC chodím cez prestávku. Do školského bufetu chodím cez prestávku. Na vyučovacej hodine nepoužívam mobilný telefón, ani notebook, tablet. Ce

Jeden človek raz povedal túto vetu. Zaznačil som si ju do sketchbooku a v určitom čakaní na jednu udalosť som sa začal s touto vetou hrať. Iba jednoducho a krátko. Takto nejako: