Plaváreň

Jednu sobotu sme boli na farmárskych trhoch a kúpili sme si tam kúpeľné oplátky. Nezjedli sme ich tam všetky a tak sme si ich priniesli aj domov. V nedeľu ráno ich Dorotka zbadala položené na múriku medzi kuchyňou a obývačkou. Akonáhle zbadala obrázok kúpaliska, hneď si zaumienila, že sa pôjdeme kúpať. A už sme jej to nemohli vyhovoriť. Bola taká zlatá a perfektná. Hneď začala baliť plavky do takej princeznovskej darčekovskej tašky. Svoje, Miškove, maminkine a moje nie, pretože ich nevedela nájsť. Zato mi stále opakovala, aby som si ich zbalil sám. Nebyť toho, že chodíme v nedeľu o 11 tej na omšu, museli by sme ísť hneď. Aj keď bola plaváreň ešte zatvorená. Priznám sa, že ja na plaváreň nechodím veľmi nadšený. Nie som vodný typ. Ale nemohli sme jej povedať, že tam nepôjdeme, aj keď sme mali iné plány. Mali sme sa k večeru stretnúť u Maťa a Ivky aj s Lulkou a Norom. Ale Dorotka si to tak krásne vymyslela. Zavolali sme teda Lulke a Norovi, či by aj oni nešli na plaváreň. A išli. Aj Maťo išiel. Dokonca aj Robo s Jurkom, ktori si chceli ísť púšťať šarkana išli s nami. A tak Dorotkine rozhodnutie zmenilo plany ôsmym ľuďom, ktorí s ňou boli na plavárni.

Pointa:
Niektorí ľudia veria na osud. Že všetko je predom dané. Mne táto situácia ukázala opak. Ja som Dorotkin otec. A Boh je náš Otec. Verím tomu, že ako som ja zmenil svoje plány na nedeľu, aby bola Dorotka šťastná, tak aj Boh mení svoje plány s nami. Vidí po čom túžime a dá nám to. Dal nám predsa slobodnú vôľu, aby sme sa sami rozhodovali čo urobíme a čo neurobíme. Kam pôjdeme, alebo nepôjdeme. Čo povieme, alebo nepovieme. Či budeme milovať, alebo nebudeme milovať. A naše rozhodnutia ovplyvnia aj životy iných ľudí. Či už v dobrom, alebo zlom.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Ak stretnem na školskej chodbe niekoho staršieho (nielen učiteľa), pozdravím sa mu „Dobrý deň“. Zdravím sa vždy ako prvý! Učiteľov oslovujem „pán profesor/pani profesorka“, prípadne „pán učiteľ/pani učiteľka“ Učiteľ nie je na tej istej úrovni ako ja a preto mu netykám. Pred vstupom do miestností zaklopem na dvere. Ak mi niekto otvorí dvere, na ktoré klopem, pozdravím sa „Dobrý deň“. Následne sa opýtam, (slušne) na to, čo potrebujem. „Je tu pani profesorka XY?“, alebo „Nemáte náhodou to a to?“, „Mohol by som si požičať/zobrať to a to?“ Nezabudnem sa poďakovať. „Ďakujem“. Ak učiteľ príde na hodinu pozdravím sa mu. Zvyčajne tak že sa postavím pri lavici. Ak chcem počas vyučovania opustiť triedu, opýtam sa učiteľa, či môžem s tým, že uvediem dôvod, prečo tak chcem urobiť. Na WC chodím cez prestávku. Do školského bufetu chodím cez prestávku. Na vyučovacej hodine nepoužívam mobilný telefón, ani notebook, tablet. Ce
Čítať ďalej

Ako si vybrať svadobného fotografa

Obraz
Neviem ako, alebo podľa akých kritérií si svadobčania vyberajú svojho svadobného fotografa, ale mám pocit, že to kritérium je len jedno jediné. Žiaľ, žijeme v krajine, kde nezarábame toľko, koľko by sme chceli a asi ani toľko, koľko by sme aj mali.  A tak šetríme kde sa dá. Máme predstavy nádhernej výzdoby kostola, alebo sobášnej sály, ešte krajšie vyzdobené miesto kde sa bude konať hostina. Chceli by sme fotografa, kameramana, starejšieho, desať poschodovú tortu a 150 hostí. Nevestine šaty musia byť najkrajšie na svete. Samozrejme. To sú naše predstavy. Ale keď sa pozrieme na náš budget, dostaneme sa do reality a začíname škrtať. Škrtáme hostí, výzdoba nemusí byť taká prepychová, torta bude stačiť trojposchodová, a tak ďalej, až po fotografa.  Poznám to, pretože som toto pravidlo uplatnil aj na svojej svadbe. Naším cieľom bolo ušetriť čo najviac. A tak sme si na našu svadbu zavolali fotiť kamoša.  A tak kritérium na svadobného fotografa je jedno jediné a síce, cena za jeho služ
Čítať ďalej

O šuflíkoch

Obraz
V poslednom čase sa v mojom živote pretláčajú do popredia situácie, kedy chce niekto niekoho zmeniť. Niečo sa nám na tom druhom nepáči a chceme, alebo nie že chceme, nutne to na ňom potrebujeme zmeniť. Dokonca za žiadnu cenu nie sme ochotní akceptovať tú druhú osobu takú aká je. Manželka chce zmeniť svojho manžela, rodičia chcú zmeniť správanie svojich detí, deti chcú zmeniť vlastnosti svojich rodičov, občania chcú zmeniť bezcharakterných politikov, učitelia chcú meniť nerozumných žiakov a žiaci chcú meniť , alebo rovno vymeniť učiteľov. Skrátka myslíme si, že máme právo meniť ľudí okolo nás. Sme schopní zrušiť vzťahy s najbližšími, s blízkou rodinou, lebo nedokážeme prijať to akí sú.   Ale akým právom môžeme niekoho meniť? Prečo máme taký pocit, že niekoho zmeníme? Alebo prečo máme potrebu meniť niekoho? Keď sme sa s Jankou zobrali a presťahovali sme sa do Banskej Bystrice, začali sme chodiť na manželské večery. Je to niekoľko týždňový kurz prednášok a večerí spojený s dô
Čítať ďalej