O ľuďoch

Už dlhú dobu mi leží na srdci myšlienka napísania tohto blogu. Mám pocit, že by som sa jej nezbavil, pokým by som ho nenapísal. Mená osôb som zmenil a dúfam, že týmto blogom nikomu neublížim.
Ako sme sa nasťahovali do Bystrice, spoznávali sme a spoznávame nových ľudí, ktorí žijú v našom okolí. Samozrejme najskôr sme spoznali našich susedov a potom nasledovali mamičky, s ktorými sa Janka stretávala na detských ihriskách. Bola medzi nimi aj mamička z iného národa. Trochu staršia, trochu zvláštna. Mala malú Adelku, ktorú verím tomu veľmi milovala. Často sme sa nevídali, ale často sa nevídame ani s našimi priateľmi, ktorí bývajú v Bystrici. Priznám sa, že som s ňou toho veľa nenarozprával. My muži sme takí, že keď sa nejaké maminky stretnú a my sme momentálne s nimi, buď ticho stojíme pri nich, alebo trochu obďaleč sledujeme celý rozhovor a čakáme, kým sa dorozprávajú aby sme mohli pokračovať v ceste.
Viem, že chodila s Jankou a našou Dorotkou na jeden krúžok, aj vonku sa viac stretávali. Ja som si držal odstup. Mal som problém s jej jazykom, aj keď sa jej dalo rozumieť. Alebo to bola pre mňa najjednoduchšia výhovorka ako prebehnúť rozhovorom čo najrýchlejšie bez nejakej ujmy. Aj keď neviem akú ujmu by som mohol utrpieť.
Raz som prišiel z práce a išli sme niečo kúpiť do obchodu. Pri vedľajšom paneláku bol hlúčik ľudí a policajné autá. Vedeli sme čo sa asi stalo, ale netýkalo sa nás to. Až o týždeň keď som prišiel z práce mi Janka povedala, okolo koho tam tí ľudia vtedy stáli a čo sa stalo. Naše srdcia zosmutneli. A uvedomili sme si bolestne, že sme sa skoro vôbec nezaujímali o niekoho, kto chcel byť naším priateľom. Že možno by sme vedeli nejako pomôcť. Že by mohlo byť všetko inak. Že sme boli príliš ľahostajnými a zahľadenými do seba. Že sme si chceli my vybrať priateľov, a nie aby si niekto vybral nás.
A od toho momentu viem, že by som sa mal viac zaujímať o ľudí okolo seba. Aj keď mi nie sú sympatickí, aj keď mi nevoňajú, aj keď sa s nimi ťažšie rozpráva, aj keď nie vždy na nich mám čas, alebo chuť sa s nimi baviť. A to isté platí aj o priateľoch. Uvedomujem si, že mnohokrát neviem, čo prežívajú, či ich netrápi niečo ozaj veľké, v čom by som im mohol pomôcť. Alebo nie ja, ale my. Aby to neskončilo ako s Marikou. Nie peniaze, mobily, počítače, autá, práca, facebook, psy, či mesto v ktorom žijeme sú dôležité, ale ľudia. Ľudia v našom okolí sú tými najdôležitejšími.
Prosím Pane, pomáhaj mi byť vnímavý na potreby ľudí okolo mňa. Aby som sa zaujímal o ich potreby viac ako o svoje hlúposti. A tiež aby som sa neurážal, keď ma Janka napomenie, pretože bude mať pravdu. Ďakujem.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako si vybrať svadobného fotografa

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Školský bolg