O objatí

Ležíme s Jankou v posteli a rozprávame sa. Konečne. Konečne zaspávame spolu a nie každý zvlášť v inej posteli a v inej izbe. Dnes sa nám podarilo uspať deti a mať ešte dostatok sily, aby sme sa presunuli do svojej postele a mohli sa spolu trochu porozprávať. Medzi iným hovorím Janke aj o človeku, dievčati, ktoré by som chcel objať. Mal som raz takú študentku, ktorá bola pre mňa taký typ, že by som ju stále objímal. A teraz znovu je jedno dievča, ktoré by som stále objímal. Janka mi povie, aby som o tom napísal blog a ja jej vravím, že o tom nemusia vedieť všetci. A napriek tomu ho píšem. Viem, že ťa milujem Jani. A ty  to vieš tiež. Vieš, že nemusíš byť aj ty pre mňa ten typ. Teba som si vybral a žiadnu inú. Obaja vieme, že počas chodenia sme sa viac objímali. Všetko bolo iné. Prejavy lásky boli iné. Ale nemilujem ťa menej a nikdy by som nemenil. Ani som nikdy neľutoval a verím, že nikdy nebudem. Si úplne pre mňa tá pravá. Veď to vieš. Si prvá  a jediná, ktorej poviem všetko a za ktorou pôjdem, keď sa niečo stane, alebo nestane. A neviem to napísať, ani povedať, ale je to ako keď niekto niečo celý život hľadá a nájde to. A vie, že to našiel a že to je tá vec, ktorá ho urobí dokonale celistvým. A tak už nemusí hľadať. Nemusím hľadať iné objatie. Mám teba. Ďakujem ti Janka.

Tú žiačku som nikdy neobjal. Aspoň sa na to nepamätám. A myslím, že ani túto druhú osôbku neobjímem. Aj keď by som jej tým možno zmenil život. Čo ak by som bol jediný muž, ktorý ju objíme a nechce pritom nič viac. Nechce ju zneužiť, ani využiť. Neobjať ju, pretože mám na ňu chuť, ale pretože mám niečo, čo by možno tým objatím môj Boh preniesol na ňu. A možno by sa potom aj ona zamilovala (nie do mňa). A mala by krásny deň a potom týždeň a začala by žiť nový, plnší život. Život, ktorý už má, ale nežije ho. Život o ktorom netuší, lebo je za istou hranicou. Možno za hranicou objatia.

A možno by som mal takto objať viac ľudí. Možno by som mal objať celý svet. Len či nájdem v sebe toľko odvahy?