Dušan

Ako často neviem, čo by som robil a len tak zabíjam čas na internete, preklikávaním Pinterestu s Facebookom a Gmailom. Sem tam sa objaví nová správa, nový obrázok, ale cítim, že je to len také zabíjanie času. A koľkokrát si hovorím, že by som mal robiť niečo užitočné. Chystať sa na hodinu, aby z nej žiaci mali niečo viac, čítať si radšej knihu, ktorá mi dá zaručene viac. Kreslením, ktoré tak zanedbávam a úplne som ho potlačil na kreslenie si charakterov do zápisníka z roku 2003, a čmáranicami, pri ktorých dúfam, že ich nikdy nikto neuvidí. Prečo je také náročné niekedy odtrhnúť sa od počítača? Čo je to za silu, ktorá ma drží a núti ma, aby som čumel do tej obrazovky, kým ma oči budú bolieť a budú mi z nich tiecť slzy. Niektoré dni mám pocit, že som nič neurobil. Nič, len presedel za obrazovkou. Som zo seba smutný, ale bojujem s tým. Bojujem. Jedným z dôkazov môjho boja je táto tvár, priateľa Dušana vyskladaná z trojuholníkov. Aj keď som na pár hodín vyhrával boj a vyprodukoval som niečo, čas plynie ďalej a ja viem, že musím bojovať ďalej. Myslím ale, že najefektívnejší spôsob ako vyhrávať trvalejšie bude v tom, že vypnem internetový prehliadač, hudbu, ktorá hrá na pozadí a zaklapnem obrazovku notebooku. Začnem aspoň dnes poriadne žiť.