tomasgolha

 Trochu staršia vec. J

Práve som dopozeral prednášku o mužnosti. Dal som jej like. Mark Driscoll ma prinútil rozmýšľať nad tým akí sú muži, pubertiaci a aký som ja sám. Na mňa sa sťahovala definícia mužov v Cirkvi, ktorý sú zbabelcami a frflošmi. Presne. Ako sa tak na seba pozerám sedí to. Aj keď by som sa mohol vyhovárať, že nie vždy je to tak a že existujú chvíle, keď viem a robím a makám a .... Ono je ale niekedy veľmi jednoduché predniesť prednášku, ale ako povedané preniesť do praxe?   Prečo jedinou mojou reakciou na ňu je like a možno niekto iný ju dá zdieľať, aby sa dostala aj k iným chlapom, alebo ako boli mužovia tejto doby nazývaný v prednáške k chlapíkom. Čo mám teda urobiť, aby som sa stal chlapom? Kde je to kritérium, ktoré musím splniť? A kto mi dá feedback, že cesta ktorou som sa rozhodol kráčať je cesta pravej mužnosti? Zdá sa mi, že je to omnoho viac zamotané, ako sa na prvý pohľad zdá. Ako konzumáciu zmeniť na produktivitu? A čo produkovať? Kde a ako začať? Myslím si, že možností je m

Ako často neviem, čo by som robil a len tak zabíjam čas na internete, preklikávaním Pinterestu s Facebookom a Gmailom. Sem tam sa objaví nová správa, nový obrázok, ale cítim, že je to len také zabíjanie času. A koľkokrát si hovorím, že by som mal robiť niečo užitočné. Chystať sa na hodinu, aby z nej žiaci mali niečo viac, čítať si radšej knihu, ktorá mi dá zaručene viac. Kreslením, ktoré tak zanedbávam a úplne som ho potlačil na kreslenie si charakterov do zápisníka z roku 2003, a čmáranicami, pri ktorých dúfam, že ich nikdy nikto neuvidí. Prečo je také náročné niekedy odtrhnúť sa od počítača? Čo je to za silu, ktorá ma drží a núti ma, aby som čumel do tej obrazovky, kým ma oči budú bolieť a budú mi z nich tiecť slzy. Niektoré dni mám pocit, že som nič neurobil. Nič, len presedel za obrazovkou. Som zo seba smutný, ale bojujem s tým. Bojujem. Jedným z dôkazov môjho boja je táto tvár, priateľa Dušana vyskladaná z trojuholníkov. Aj keď som na pár hodín vyhrával boj a vyprodukoval