O čase s deťmi a láskavej výchove

 
 Je večer. Deti už spia a my s Jankou si prezeráme na facebooku fotky z vystúpenia Johanky. Johanka v kroji, tak ako všetky deti je veľmi zlatá. Muselo to byť pekné vystúpenie. Vystúpenie, na ktoré budú rodičia a starý rodičia ešte dlhé roky spomínať. Na pekné chvíle sa dlho spomína a na vystúpenia našich detí zvlášť. Veď v takých chvíľach sú našou pýchou. Ale sú našou pýchou aj inokedy?

Janka sa ma opýtala, či aj my dáme Dorotku na nejaký krúžok. Automaticky som povedal "nie". (veľakrát tak odpovedám, aj keď som ešte ani nepočul celú otázku) Bolo by pekné, keby Dorotka chodila na nejaký krúžok, ale boli by sme s ňou ešte menej času ako doteraz. A začal som to počítať. Ak prídem domov z práce okolo pol piatej a okolo ôsmej dávame deti spať, som s ňou asi štyri hodiny za deň. A v tom mi to došlo. Štyri hodiny denne som s mojou Dorotkou, s Miškom a s Ondríkom. To je riadne málo. A keď si ešte zoberiem fakt, že veľakrát s Jankou počítame čas a vymýšľame aktivity, aby nám tento čas rýchlejšie ubehol, až mi z toho prišlo smutno. A nielen to. Koľko z tohto času na nich kričím. Veľakrát pre veci, ktoré sa dajú vyriešiť s pokojom omnoho rýchlejšie a radostnejšie. Koľkokrát sa s nimi nechcem hrať, pretože som lenivý, alebo akože unavený. Koľkokrát mám v mysli vetu "dajte mi pokoj". Koľkokrát som nervózny z toho, že deti sa bláznia, že sa rehocú a váľajú sa po sebe. Nepáči sa mi to, že sú deťmi. Veď aké už len môžu byť deti, ak nie neposedné, uchichotané, radostné. Presne také majú byť. A je jedno, či sú doma, v škôlke, na ulici, v obchode, alebo v kostole. Stále sú to deti. Plné energie. Plné radosti. Plné pravdy.

A tak som v ten večer prehodnotil svoje správanie sa k deťom. Nebudem po nich toľko kričať. Nie, nechcem. Chcem byť pri nich a tráviť s nimi toľko času, koľko sa len bude dať. Chcem sa s nimi blázniť, smiať sa a chcem si to pamätať. Nie to, ako som po nich kričal, ale to, ako sme sa objímali, smiali a ľúbili. A to by som chcel, aby si pamätali aj moje deti. Že čas, ktorý sme doma strávili bol vzácnym časom. Že ich ocino ich ľúbil a dával sa im celý. Že ich ocino nebol nervák, alebo, že som nebol prítomný, pretože som sa hral na tablete, alebo že som čekoval fejsbučik.

Veľa krát nastanú v našom živote situácie, kedy sa deti budú naháňať po byte a jedno dieťa spadne, pretože nemalo obuté papuče a v ponožkách sa mu šmýka. A ja mám veľa krát chuť v takej chvíli mu ešte hodiť na zadok, pretože neposlúchalo, alebo naň nakričať, aby si zapamätalo, že má mať obuté papuče v dome a nemá sa naháňať. Mám pocit, že vždy si môžeme vybrať ako budeme reagovať. Či vrieskať, alebo mu s pokojom vysvetlíme, že mu rozumieme, že ho to asi veľmi bolí, ale, malo mať obuté papuče a nemalo sa naháňať. Ideálne by bolo naviesť dieťa, aby samo povedalo, prečo sa šmyklo a ako by tomu do budúcna chcelo zamedziť. Ale myslím, že ak ostaneme pokojní, už to bude veľký úspech.

Všimol som si jednu vec na našom Miškovi. Celý deň môže byť super a v istom okamihu možno zo závisti, ak chválime Dorotku, alebo pri hre, spraví niečo zlé a ja naňho nakričím, od toho momentu sa jeho správanie zhorší. Veľa krát sa nám to potvrdilo, že sa akoby dostane z jedného defaultu do iného, horšieho a zostane v ňom po zvyšok dňa. Alebo nie celý deň, ale dlho. A potom sa to vezie. Jedno zlé správanie strieda druhé a my znova kričíme a znova je jeho správanie zlé, atď dookola, až kým nejdeme spať. Ale ak naň nenakričíme a situáciu vyriešime inak, zostane dobrým. A to chceme. Aby bol dobrý, a nie zlý. Dúfam, že to chce aj Miško.

Zároveň verím, že v budovaní detí a v ich výchove je dôležitejšia pokojná a radostná rodina, ako rodičia, ktorí sú nervózni a kričia po deťoch. Deti cítia všetko. Ak sú nervózni rodičia, deti sa nebudú správať ukážkovo. Práve naopak. Budú ešte horšie a rodičovská nervozita bude vzrastať. Ale ak sú rodičia v pohode, budú aj deti v pohode. Nedajme sa oklamať. Bitka a vrieskanie po deťoch nemajú veľký zmysel. Výchovný určite nie. Jedna vec ma na Dorotke udivuje a som z nej hotový. To, čo všetko si pamätá. Miško sa ešte neprejavil, ale ak si väčšina detí pamätá veci tak ako Dorotka, tak sa bojím, či nás naše deti budú milovať aj keď vyrastú, napriek tomu, čo si budú z detstva pamätať. Pretože to zlé veľmi ľahko môže prekryť pekné spomienky. Zvlášť, ak tých zlých spomienok bude veľa.

Boli sme v jednom rádiu vypomôcť v relácii vitaj doma rodina, na tému výchova detí a nemudrovali sme dúfam veľmi. Dúfam, že ani teraz nemudrujem, len som tam chcel povedať jednu vec a nepovedal som ju, pretože nebol na ňu čas. Že na každé nakričanie, alebo výchovné po zadku svojmu dieťaťu, Dorotke, Miškovi, za chvíľu aj Ondrejkovi, poviem minimálne päť krát, že ich ľúbim a objímem ich. A to je asi vec, ktorou chcem začať svoju láskavú výchovu. Vravieť všetkým svojim, že ich milujem a objímať ich. Jankou, svojou manželkou začínajúc.