Stretnutie č.1



Keď sme sa zamilovali a chodili sme spolu, väčšinou sme videli na tom druhom iba tie dobré veci. Vedeli by sme o ňom povedať veľa vecí, ktoré si na ňom ceníme. Tie, ktoré sa nám nepáčia sme nevideli a nechceli sme mu ich priznať. Po svadbe sa realita zmenila a ako tak vnímam manželstvá, ktoré spolu žijú dlhšie, veci, ktoré si na druhom ceníme zrazu nevieme nájsť a naopak, toho zlého je na našom partnerovi akosi priveľa. Čo je ale horšie, stáva sa nám, že najvhodnejším časom kedy povedať svojej polovičke, čo urobila zle, alebo čo neurobila je v čase, keď sme s návštevou. Vieme to povedať s dávkou sarkastického humoru tak, že partner nemá šancu niečo na to povedať a ak sa nechce pred návštevou hádať, tak zostane ticho niekde v zákope kuchyne. Takto to robíme my muži. Ženy zase povedia o chybách svojho muža priateľkám. Nemôžem im vyčítať, že tak robia. Potrebujú to niekomu povedať, aj keď je to niekedy povedané tým štýlom, že manžela vykreslí ako toho najhoršieho človeka na svete. A možno to tak ani nie je. Možno.

Bol raz jeden muž, ktorého vytáčalo správanie jeho ženy, pretože ona nikdy nezatvárala šuflíky. Vždy, keď niečo vyberala v kuchyni, alebo v izbe, alebo v obývačkovom stole, alebo kdekoľvek, kde boli šuflíky, nechala ich otvorené. Muža to vytáčalo a mnohokrát sa kvôli tomu pohádali. Skúšal to svoju manželku naučiť podobrom i pozlom. Stále jej to pripomínal. Tiež jej v niečom robil napriek. Neskôr sa snažil nevšímať si to. Modlil sa aby sa to zmenilo. Nahnevaný zatváral všetky otvorené šuflíky a žena sa nemenila. Nech robil čo robil nezmenil ju. A tak po dlhom, dlhom čase pochopil, že manželku nezmení a prestal s tým bojovať. Prestal byť z toho nervózny, prestal na ňu nadávať a miloval ju za jej dobré veci.

Čítal som raz taký príbeh a mám ho veľmi rád. Je o tom ako manželia išli vŕtať dieru do steny. Žena si zobrala vysávač, aby ho držala mužovi pod vŕtačkou, keď bude vŕtať. Muž čakal, kedy žena začne vysávať a žena čakala, kedy muž začne vŕtať. A tak sa po chvíli čakania začali obaja smiať. O pár dní išli na návštevu k priateľom a počas rozhovoru spomenuli aj túto svoju príhodu. Dokonca aj počas rozprávania sa smiali. Priatelia si to celé vypočuli a zostali smutní. Priznali sa, že oni pred časom tiež zažili rovnakú situáciu, len s tým, že sa nesmiali, ale neskutočne sa pohádali. Každá situácia môže mať rôzne reakcie. Je len na nás, ako zareagujeme.

Dôležité na tom celom je asi to, aby sme si problémy, ktoré nás trápia rozobrali medzi sebou vo dvojici. Muž a žena. Manžel a manželka. Aby sme sa rozprávali o tom ako prežívame jednotlivé situácie, ako sa cítime, čo sa nám nepáčilo a prečo. Možno sa aj kvôli tomu pohádať, ale vyriešiť si to v prvom rade sami doma. Potom nebudú mať ženy potrebu rozprávať o tom iným  a muži nebudú sarkastickí pred návštevami. 

Veľa šťastia priatelia

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Ak stretnem na školskej chodbe niekoho staršieho (nielen učiteľa), pozdravím sa mu „Dobrý deň“. Zdravím sa vždy ako prvý! Učiteľov oslovujem „pán profesor/pani profesorka“, prípadne „pán učiteľ/pani učiteľka“ Učiteľ nie je na tej istej úrovni ako ja a preto mu netykám. Pred vstupom do miestností zaklopem na dvere. Ak mi niekto otvorí dvere, na ktoré klopem, pozdravím sa „Dobrý deň“. Následne sa opýtam, (slušne) na to, čo potrebujem. „Je tu pani profesorka XY?“, alebo „Nemáte náhodou to a to?“, „Mohol by som si požičať/zobrať to a to?“ Nezabudnem sa poďakovať. „Ďakujem“. Ak učiteľ príde na hodinu pozdravím sa mu. Zvyčajne tak že sa postavím pri lavici. Ak chcem počas vyučovania opustiť triedu, opýtam sa učiteľa, či môžem s tým, že uvediem dôvod, prečo tak chcem urobiť. Na WC chodím cez prestávku. Do školského bufetu chodím cez prestávku. Na vyučovacej hodine nepoužívam mobilný telefón, ani notebook, tablet. Ce
Čítať ďalej

Ako si vybrať svadobného fotografa

Obraz
Neviem ako, alebo podľa akých kritérií si svadobčania vyberajú svojho svadobného fotografa, ale mám pocit, že to kritérium je len jedno jediné. Žiaľ, žijeme v krajine, kde nezarábame toľko, koľko by sme chceli a asi ani toľko, koľko by sme aj mali.  A tak šetríme kde sa dá. Máme predstavy nádhernej výzdoby kostola, alebo sobášnej sály, ešte krajšie vyzdobené miesto kde sa bude konať hostina. Chceli by sme fotografa, kameramana, starejšieho, desať poschodovú tortu a 150 hostí. Nevestine šaty musia byť najkrajšie na svete. Samozrejme. To sú naše predstavy. Ale keď sa pozrieme na náš budget, dostaneme sa do reality a začíname škrtať. Škrtáme hostí, výzdoba nemusí byť taká prepychová, torta bude stačiť trojposchodová, a tak ďalej, až po fotografa.  Poznám to, pretože som toto pravidlo uplatnil aj na svojej svadbe. Naším cieľom bolo ušetriť čo najviac. A tak sme si na našu svadbu zavolali fotiť kamoša.  A tak kritérium na svadobného fotografa je jedno jediné a síce, cena za jeho služ
Čítať ďalej

O šuflíkoch

Obraz
V poslednom čase sa v mojom živote pretláčajú do popredia situácie, kedy chce niekto niekoho zmeniť. Niečo sa nám na tom druhom nepáči a chceme, alebo nie že chceme, nutne to na ňom potrebujeme zmeniť. Dokonca za žiadnu cenu nie sme ochotní akceptovať tú druhú osobu takú aká je. Manželka chce zmeniť svojho manžela, rodičia chcú zmeniť správanie svojich detí, deti chcú zmeniť vlastnosti svojich rodičov, občania chcú zmeniť bezcharakterných politikov, učitelia chcú meniť nerozumných žiakov a žiaci chcú meniť , alebo rovno vymeniť učiteľov. Skrátka myslíme si, že máme právo meniť ľudí okolo nás. Sme schopní zrušiť vzťahy s najbližšími, s blízkou rodinou, lebo nedokážeme prijať to akí sú.   Ale akým právom môžeme niekoho meniť? Prečo máme taký pocit, že niekoho zmeníme? Alebo prečo máme potrebu meniť niekoho? Keď sme sa s Jankou zobrali a presťahovali sme sa do Banskej Bystrice, začali sme chodiť na manželské večery. Je to niekoľko týždňový kurz prednášok a večerí spojený s dô
Čítať ďalej