Veveričky



Nie je pre mňa také ľahké napísať niečo. Niekedy nie sú nápady o čom písať, inokedy by myšlienky aj boli, ale nie je čas, alebo nie je na čo, respektíve na čom písať. Najčastejšie je to lenivosť spojená s únavou. A momentálne sú toto všetko len výhovorky.

Mám pocit že občas žijem jeden veľký stereotyp. Stále to isté dokola. Práca, spánok, oheň, detičky, počítač, cesta domov vlakom, hlad, jedlo...... Len nie v tomto poradí. Nechcel som podporovať stereotyp aj tým spôsobom, že napíšem jeho presnú podobu.  Tlak stereotypu cítiť viac ak sa necítim dobre, ak sa cítim tlačený a neslobodný. Asi to tak stále bude. Ak je mi fajn, tak ho nevnímam. A nechcel som písať o stereotype.

Včera ráno som spravil trochu nezvyčajnú vec. Teda nikdy som to nespravil a napadla ma k nej pekná myšlienka. Aspoň pre mňa bola pekná. „Obzri sa a uvidíš nové, krásne veci.“ Išlo o to, že som bol zaniesť k detskej doktorke Dorotkyn materiál, ako to nazvala pani sestrička a zle som si vypočítal čas, ktorý som potreboval na cestu k doktorke a na vlak. Kým som čakal na vlak otočil som sa smerom k hore a zapozeral som sa. Chvíľu som nič nevidel a po pár sekundách som spozoroval veveričku. A vzápätí aj druhú. Lozili po stromoch a skákali a možno ani o sebe nevedeli a možno ani o mne nevedeli. Vytrhli ma však zo stereotypu, z tej bezmyšlienkovitej bubliny v ktorej som sa nachádzal. Zlepšili mi náladu a možno v niečom zmenili môj život. Obyčajné veveričky.



„Obzri sa a uvidíš nové, krásne veci.“ Veta, ktorú si môže každý vysvetliť inak. Nenamýšľam si že som vymyslel niečo preborné. Pre mňa v súčasnosti ale znamená veľa zmena pohľadu na veci. Nežiť niečo, čo je stále a stále rovnaké, ale snažiť sa hľadať nové pohľady, nové možnosti, nové riešenia, novú radosť, novú chuť do života. Aj keď viem, že sa nebudem každý deň pozerať do hory, aby som tam našiel niečo, čo tam možno ani nie je. A popri tom mi ujde vlak. Nemyslím si, že budem zasnene a nútene vyhľadávať veveričky, alebo iné zverinky aby ma robili šťastnými. Je to úplne o niečom inom. Zdroj mojej sily a radosti je úplne niekde inde. A tam sa musím napojiť. Tam sa chcem napojiť.

„Obzri sa a uvidíš nové, krásne veci.“

Ďakujem

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pravidlá slušného správania sa pre žiakov strednej školy

Ak stretnem na školskej chodbe niekoho staršieho (nielen učiteľa), pozdravím sa mu „Dobrý deň“. Zdravím sa vždy ako prvý! Učiteľov oslovujem „pán profesor/pani profesorka“, prípadne „pán učiteľ/pani učiteľka“ Učiteľ nie je na tej istej úrovni ako ja a preto mu netykám. Pred vstupom do miestností zaklopem na dvere. Ak mi niekto otvorí dvere, na ktoré klopem, pozdravím sa „Dobrý deň“. Následne sa opýtam, (slušne) na to, čo potrebujem. „Je tu pani profesorka XY?“, alebo „Nemáte náhodou to a to?“, „Mohol by som si požičať/zobrať to a to?“ Nezabudnem sa poďakovať. „Ďakujem“. Ak učiteľ príde na hodinu pozdravím sa mu. Zvyčajne tak že sa postavím pri lavici. Ak chcem počas vyučovania opustiť triedu, opýtam sa učiteľa, či môžem s tým, že uvediem dôvod, prečo tak chcem urobiť. Na WC chodím cez prestávku. Do školského bufetu chodím cez prestávku. Na vyučovacej hodine nepoužívam mobilný telefón, ani notebook, tablet. Ce
Čítať ďalej

Ako si vybrať svadobného fotografa

Obraz
Neviem ako, alebo podľa akých kritérií si svadobčania vyberajú svojho svadobného fotografa, ale mám pocit, že to kritérium je len jedno jediné. Žiaľ, žijeme v krajine, kde nezarábame toľko, koľko by sme chceli a asi ani toľko, koľko by sme aj mali.  A tak šetríme kde sa dá. Máme predstavy nádhernej výzdoby kostola, alebo sobášnej sály, ešte krajšie vyzdobené miesto kde sa bude konať hostina. Chceli by sme fotografa, kameramana, starejšieho, desať poschodovú tortu a 150 hostí. Nevestine šaty musia byť najkrajšie na svete. Samozrejme. To sú naše predstavy. Ale keď sa pozrieme na náš budget, dostaneme sa do reality a začíname škrtať. Škrtáme hostí, výzdoba nemusí byť taká prepychová, torta bude stačiť trojposchodová, a tak ďalej, až po fotografa.  Poznám to, pretože som toto pravidlo uplatnil aj na svojej svadbe. Naším cieľom bolo ušetriť čo najviac. A tak sme si na našu svadbu zavolali fotiť kamoša.  A tak kritérium na svadobného fotografa je jedno jediné a síce, cena za jeho služ
Čítať ďalej

O šuflíkoch

Obraz
V poslednom čase sa v mojom živote pretláčajú do popredia situácie, kedy chce niekto niekoho zmeniť. Niečo sa nám na tom druhom nepáči a chceme, alebo nie že chceme, nutne to na ňom potrebujeme zmeniť. Dokonca za žiadnu cenu nie sme ochotní akceptovať tú druhú osobu takú aká je. Manželka chce zmeniť svojho manžela, rodičia chcú zmeniť správanie svojich detí, deti chcú zmeniť vlastnosti svojich rodičov, občania chcú zmeniť bezcharakterných politikov, učitelia chcú meniť nerozumných žiakov a žiaci chcú meniť , alebo rovno vymeniť učiteľov. Skrátka myslíme si, že máme právo meniť ľudí okolo nás. Sme schopní zrušiť vzťahy s najbližšími, s blízkou rodinou, lebo nedokážeme prijať to akí sú.   Ale akým právom môžeme niekoho meniť? Prečo máme taký pocit, že niekoho zmeníme? Alebo prečo máme potrebu meniť niekoho? Keď sme sa s Jankou zobrali a presťahovali sme sa do Banskej Bystrice, začali sme chodiť na manželské večery. Je to niekoľko týždňový kurz prednášok a večerí spojený s dô
Čítať ďalej