tomasgolha

Bol piatok a s kolegom Mirom sme prišli na vlakovú stanicu o pár minút skôr ako má vlak odchod. Ako vždy keď príjdeme skôr aj vtedy si dal Miro ešte jednu cigaretku vedľa stance. O kúsok ďalej sa o múr opieral na mol opitý chlapík. Rozprávať ešte vedel, ale chodiť už nevládal. Prešiel pár krokov a zvalil sa do kopy snehu odhrnuteho z chodníka. Akurát prišiel vlak z Bystrice. Ľudia okolo neho prechádzali, akoby bol neviditeľný. Hovoril som Mirovi, že mu určite nik nepomôže, pretože psychológia davu funguje perfektne a každý radšej hodí vinu na druhého. Aj tak bolo. Najlepšie na tom celom bolo to, že v tom čase išli okolo na aute mestský policajti. Zakýval som na nich a ukázal som im, že tam na zemi niekto leží. Pozreli sa naň a odišli preč. Popravde sme od nich čakali niečo takéto, ale viacmenej zo srandy. Kto mu má pomôcť, ak nie policajti. Aká je ich úloha v meste, ak nie pomáhať ľuďom, aj keď možno tí ľudia nie sú v triezvom stave. Smutné. Miro dofajčil. Prišli sme k ležiacemu a zod

Bola to pre niekoho obrovská tragédia. Umrela v sobotu a pohreb bol v utorok. Bola taká krásna. Mala 20 mesiacov. Pohreb začal piesňou „Vďaka Ježiš, vďaka za dnešný deň“. Kňazi boli oblečení v bielych rúchach. Veľa ľudí plakalo. Aj ja som plakal. A napriek smútku som bol šťastný. Dokázala toho veľa. Veľa pretrpela. Veľa milovala a mnoho sŕdc láskou pretavila. Myslím, že aj u ľudí naokolo sa miešali emócie smútku a radosti. A rodičia dievčatka? Možno ešte nechápu zmysel toho všetkého, ale vedia jednu podstatnú vec. Vedia, že je   pri Bohu. Vedia, že je svätá. Šťastná. A vo svojich veriacich srdciach sú šťastní aj oni.